"Si normálny?! Jimin prečo to robíš? Odkedy to máš?"
Vedel som, že keby som povedal, že je to kvôli našej hádke zlomilo by ho to alebo by sa naštval.
Tae sa vybral do kúpeľne. Ja som debil. Žiletku som nechal na poličke pri ostatných. Sakra.
Tae sa vrátil so zlomeným pohľadom.
"Ako ti mám pomôcť?! Jimin záleží mi na tebe. Veľmi ani nevieš ako. Prečo si stále ubližuješ?! Prečo ma nenecháš ti pomôcť?" Kričal.
Bol oboje. Zlomený a naštvaný. So sklonenou hlavou som sa postavil a vybral zo skrine mikinu. Obliekol si ju.
Vzal som si mobil a mal som v pláne odchod. Keď som otvoril dvere, a rozhodol sa ísť na chodbu stretnutia Tae začal.
"Ty si len tak odídeš? Nič mi k tomu nepovieš? Jimin ničíš sa. Vieš o tom?"
Mal som opäť v sebe pocit, že som všetko pokazil, že som hlúpe decko, ktoré skúša všetko čo vidí na internete - čo bola v podstate pravda.. Že si ma tento svet nezaslúži, lebo jediné čo robím je, že som odporný na Taeho a odporne tlstý sám.
"Čo by si chcel počuť?! "
Kričal som späť, hoci som nechcel.
"Prečo to robíš?!"
V tej chvíli mi bolo jedno, že mu možno ublížim, aj tak ma dnes asi zožerie pocit viny za to, čo som doteraz napáchal.
VŠETKO SA VO MNE ZLOMILO. Začal som vrieskať.
------------------
~telwi
