"Jimin, oni mi poved-"
"Tae myslíš, že oni vedia čo je pre mňa lepšie ako ja sám?"
Tae mlčal.
"Taehyung?!" zvýšil som hlas. Bolo v ňom počuť malinke, začiatočné, zúfalstvo.
"Úprimne Jiminie, ja, nezober to zle, ale to ty si svoj zdravotný stav dostal až do nemocnice. Myslím, že jedlo je jedna téma, ktorá, no, myslím, že bude lepšie ak sa naješ."
Toto som nečakal. Mal z časti pravdu. Ja som však nebol hladný a ku tomu zaskočený tým, že si myslí, že bez stravovacieho plánu a jeho dozoru by som zomrel či čo.
"Tae, ja nie som hladný." povedal som mierne naštvane ale aj smutne.
"Hm a čo teraz mam podľa teba robiť Jimin?!" zvýšil hlas pre zmenu on.
Cvak. Blesk.
"Tae niekto si nás fotí. Ja tu nechcem byť. Pôjdeme sa najesť keď mi vyhladne. Takto to môžme kryť tým, že sme odišli pre to fotenie. Prosím. Sprav to pre mňa. Tae."
Odvrátil zrak.
"Ale potom sa najeme."
Prikývol som. S Taem sme sa zdvihli a opustili reštauráciu.
Po chvíli som zrýchlil.
"Kam sa ponáhľaš?" skríkol Tae.
"Utekám novinárom." zasmiala som sa, ale myslel som to vážne.
"Tak poďme utekať spolu." povedal, chytil ma za ruku a začal utekať.
Smial sa. Mal krásny úsmev. Vlasy mu vietor fúkal do tváre a na jeho ústa opúšťal ten najkrajší tón aký som kedy počul. Bola to emócia radosti. Bol šťastný, bol somnou.
---------------
~telwi
