S Taem sme sa vybrali na raňajky do suterénu hotela. Mali sme súkromný kútik, mimo iných hostí. Bol som za to rád. Nebol som vždy nadšený s veľkej pozornosti, hlavne keď som nevyzeral ako som mal.
Za stolom sedel staff. Môj manažér na mňa kývol. Bol to silný a milý človek.
Sedel som vedľa Taeho a Yoongiho. Dali nám na výber z jedla. Nechcel som jesť. Áno. Bol som hladný, ale môj organizmus si už zvykol.
Keď sa ma obsluha spýtala čo chcem, všetkých oči sa zamerali na mňa.
Akoby som onemel. Prečo tak všetci pozerajú. V tom sa ozval.
"Dá si to isté, čo ja ale polovičnú porciu." mal som chuť Taemu poďakovať alebo čosi, ale namiesto toho som len prikývol.
Pohľady sa vrátili späť tam kde predtým. Všetci zrazu zabudli, že Park Jimin existuje. Teda, až na Taeho.
"V pohode? Nevadí?"
"Nie, chcel som si dať to čo ty." zaklamal som.
Po prinesení jedla som začal panikáriť. To ako teraz musím jesť?! To ako ma teraz všetci uvidia?! To nie! Nesmiem jesť takéto veci. Veď to má určite toľko tuku v sebe. Och.
Všetci sa do svojho jedla pustili. S chuťou debatovali. Len ja. Musel som niečo urobiť. Musím pošepkať Taemu, čo sa deje. Ja to jednoducho nezjem.
Bolo by divné mu šepkať pred ostatnými. Zobral som mobil.
Napisla som
JA: Tae ja to nezjem
TAEHYUNGIE HYUNG: Chim, aspoň troška, pre mňa
JA: nezvládnem to
Tae mi neodpísal. Otočil sa ku mne. Nabral sústo a paličkami sa začal približovať k mojim ústam.
Vytrestil som oči. To ma ide kŕmiť?! To ako vážne?! Negatívne som pokrútil hlavou.
"Ale no..." Tae sa uškrnul.
Skúsil to znova. Ja som to opäť neprijal. Cítil som sa hrozne. Bol som tak ponížený. Viem, že Tae to bral ako strandu ale ja....
"Ste ako otec a syn." Začal sa rehotať Yoongi, ktorý nás zdá sa celý čas pozoroval.
A to ma dostalo.
------------------------
~telwi
