Tae neprestával. Cítil som sa ako neschopný debil. Akoby som bol hlúpe decko.
"Prestaň!" vyvreskol som na neho.
Všetci stíchli. Pohľady padali zo všetkých strán. Tae ostal s vyvalenými očami.
S hrmotom som sa odsunul od stola. Rýchlim krokom som vybehol z jedálne a zamieril na vécka pre zamestnancov.
V zrkadle som videl, že moja tvár horela.
Ako sa opovážil do mňa dávať jedlo. Ako mu to mapadlo.
Pod pomocou som myslel niečo iné. Myslel som, že ma chápe a ospravedlní nás od stola. Neviem čo to domňa vošlo.
Celou silou som tresol päsťou do môjho odrazu v zrkadle.
Objavili sa na ňom veľké pukliny.
Nevadilo mi to. Stál predomnou Jimin. Cez tvár mal čiary od popukaného skla. Vyzeral príšerne.
Bol chladný, bezcitný, unavený a vyzeral byť podvedený sám sebou. Niečo zlé mu vyžarovalo z očí. Kruhy pod nimi neboli tiež moc sympatické. Vyzeral úboho.
Toto som ja?! Takto ma vidia ostatní?
Bože.
Ale veď ja takto nechcem vyzerať. Nechcem! Nechcem byť slabý, emočne labilný a stále len všetkým robiť hanbu a ubližovať im...
Oči sa mi začali podlievať slzami.
Niekto ma chytil za rameno.
-------------------
~telwi
